EUTANÁZIA – PRÁVO NA SMRŤ?

            V Európe rastie mediálny tlak, aby jednotlivé štáty povolili eutanáziu. Nám ohľadom eutanázie stále chýbajú seriózne informácie. Preto sme vám v tomto čísle Prameňa pripravili výber myšlienok a vlastných skúseností z knihy Eutanazie? od kresťanskej lekárky Márie Svatošovej, ktorá je zakladateľkou hospicového hnutia v Českej republike. Denne sa stretáva s nevyliečiteľne chorými, ktorým pomáha prežívať posledné dni ich života čo najdôstojnejšie.

            Slovo eutanázia je prevzaté z gréckeho výrazu eu-thanatos a znamená „dobrá smrť“. Pod týmto pojmom sa rozumie čin alebo zanedbanie, ktoré spôsobuje smrť z dôvodu odstránenia utrpenia. Rozlišujeme eutanáziu aktívnu, pri ktorej ide o priame ukončenie života napríklad smrtiacou injekciou a pasívnu, pri ktorej sa chorému neposkytne primeraná lekárska starostlivosť – podanie liekov, výživy, odpojí sa od život udržiavajúcich prístrojov. Dôležité je vedieť odlíšiť pasívnu eutanáziu od „liečby za každú cenu“, kedy prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Odmietnutie „prílišného terapeutického nástojenia“ nechce spôsobiť smrť, iba človek príjme, že smrti nemožno zabrániť.

            Tí, ktorí by hlasovali za eutanáziu, spravidla argumentujú prítomnosťou neznesiteľnej bolesti. Fyzická bolesť bude vždy používaná ako hlavný argument pre právo voľby za eutanáziu. Je to dané tým, že si pamätáme na skúsenosti spred mnohých rokov, kedy účinné prostriedky na liečbu bolesti neboli tak ľahko dosiahnuteľné. Alebo aj boli (morfium), ale nebývali aplikované v dostatočnej dávke a neboli podávané kontinuálne. V dnešnej dobe si vzdelaný lekár, prípadne špecialista na liečbu bolesti, dokáže spravidla poradiť aj s bolesťou mimoriadnej intenzity.
             (Musím však, žiaľ priznať, že sa stretávam zo strany lekárov s nesprávnou liečbou bolesti. Dôsledkom toho je nielen to, že pacient zbytočne a kruto trpí. Vidí to a prežíva celé jeho okolie, ktoré z toho vyvodí záver, že tak to musí byť a inak to ani nejde. Na základe podobných skúseností by mnohí hlasovali za eutanáziu.)

            Súčasná spoločnosť má jednostranný či skreslený pohľad na utrpenie, umieranie i na eutanáziu, preto som si vedomá nevyhnutnosti o týchto veciach hovoriť. Vždy som si naivne predstavovala, že v živom vysielaní môžem povedať, čo si myslím, a nie je možné to zmanipulovať. Žiaľ, presvedčila som sa o tom, že to ide, a dosť ma to desí. Bola som pozvaná do istej diskusnej relácie na TV Prima. Už vopred bolo určené, ako má celá diskusia vyznieť. Nástrojov k tomu použili viacero. Začalo to výberom hostí i komparzu. Proti eutanázii sme boli pozvaní len dvaja: profesor MUDr. Pavel Klener a ja. Až na mieste sme obaja zistili, že názov programu, v ktorom sme prisľúbili účasť, má sugestívny a manipulujúci názov: „Ja chcem rozhodovať o svojej smrti!“ Oproti nám posadili asi tridsať ľudí, z ktorých väčšina sa dožadovala uzákonenia eutanázie.
            Kedykoľvek sme s pánom profesorom chceli použiť závažný argument proti eutanázii, vzadu za kamerami dramaturgička začala mohutne gestikulovať a na moderátora mávať tabuľou STOP. Ten – keď inštrukciu zachytil – uťal nás v polovici vety – síce s prísľubom, že sa k nám vráti, ale nestalo sa tak. Záverečné slovo zdravotnej sestry bolo vopred dohovorené. V scenári malo svoje pevné miesto a malo vyznieť jednoznačne ako „pokrok“, „vymoženosť“, ako fakt, že je „len otázkou času, kedy to z Holandska cez Belgicko príde aj k nám“.
            Je síce pravda, že nám bolo umožnené pokračovať v debate aj po skončení programu a viem, že niektorí z prítomných svoj pôvodný názor naozaj poopravili, ale to už televízny divák nevidel. A možno je to aj dobre. Pretože v zákulisí zaznievali aj omnoho horšie veci ako boli veci odvysielané. Napríklad jeden úplne normálne vyzerajúci štyridsiatnik sa ma priamo opýtal, prečo sa toľko tej eutanázii bránime, keď sa predsa na tom dá celkom dobre vybudovať výnosná živnosť. Po tejto pripomienke som sa na odpoveď naozaj nezmohla. Viem však, že ak opakovane bude na našich obrazovkách prezentované zlo ako dobro, väčšina národa sa s tým postupne stotožní.

            Práva na eutanáziu sa často dovolávajú ľudia, ktorí nepochopili život ako úlohu, ako osobné, nezameniteľné poslanie, jedinečnú príležitosť. Mám skúsenosť, že mnohí to pochopia až „na smrteľnej posteli“. Je to skúsenosť všetkých hospicov, nie iba toho nášho. Ak niekto vidí zmysel života iba v úspechu, práci, činnosti, bude sa pravdepodobne cítiť znudený, otrávený, keď už nebude užitočný. Pritom nie je dôležité to, čo my čakáme od života, ale to, čo život čaká od nás. To povedal Viktor Emanuel Frankl - vo všetkej vážnosti - po rokoch prežitých v Osvienčime, a má hlbokú pravdu.

            Niektorí trpiaci ukončia život sami, ale väčšina má voči samovražde zábrany. Kdesi v hĺbke svedomia sa im ozýva, že je to niečo zlé. Ale mnohí by ukončenie života dokázali žiadať od svojho lekára – preniesť zodpovednosť na niekoho iného. A beda, keby im to navyše umožňoval zákon! Niečo podobné prežívame v bežnom živote denne. Každý diabetik si môže v cukrárni dať koláčov koľko chce. Ale neurobí to. A predsa bude naliehať na lekára, aby mu povolil aspoň jeden. Potrebuje, aby zodpovednosť za svoj čin preniesol na iného.

            Je zaujímavé, že o práve na eutanáziu hovoria najviac ľudia mladí a zdraví, zatiaľčo smrteľne chorí v hospici o ňu spravidla nežiadajú. Opakovane sa presviedčame, že ak sú uspokojené všetky potreby umierajúceho – telesné, psychické, sociálne i duchovné – ani mu myšlienka na eutanáziu nepríde na um. A platí to aj obrátene: pokiaľ by sme sa so žiadosťou o eutanáziu predsa len stretli, vždy je to výzva ku spytovaniu svedomia. Nie pacientovho, ale nášho, pretože to svedčí o tom, že sme niektorú oblasť starostlivosti oňho nezvládli.

v  v  v

            Tridsaťjedenročná Zita bola mimoriadne krásna a pôvabná – ostatne tak ako miešanky bývajú. Hospic Anežky Českej v Červenom Kostelci si zvolila sama. Na rozdiel od väčšiny našich pacientov netrpela nádorovým ochorením, ale veľmi pokročilou diagnózou sclerosis multiplex. V čase prijatia už bola vo veľkej miere ochrnutá a inkontinetná, ale stále bystrá a inteligentná. Nadmieru bola obdarovaná tvorivosťou - tú mala v génoch.
            Už pri spisovaní anamnézy bola Zita úprimná. Svoje postihnutie niesla veľmi ťažko. Preto sa v minulosti niekoľkokrát pokúsila o samovraždu. Raz ju oslovilo stretnutie s mladými kresťanmi, vďaka ktorému prijala vieru. Snažila sa ju žiť úprimne a poctivo: a tak, ako to zodpovedalo jej temperamentu, niekedy Pánu Bohu z celých pľúc nadávala, inokedy sa mu následne ospravedlňovala a ďakovala. 
            V tejto životnej fáze prišla do hospicu. Uistila nás, že samovraždu už páchať nemieni, pretože „život sa Bohu pod nohy nehádže“. Bolo to sympatické. Ale zároveň s horkosťou dodala, že už niekoľkokrát mohla v pokoji umrieť, keby niekto „nespanikáril“ a neodviezol ju na ARO.
            Spočiatku bola u nás spokojná. Verila nám, že jej utrpenie nebudeme neúmerne predlžovať neprimeranými prostriedkami. Jej problém však tkvel v tom – i keď neviem, ako na to prišla – že počítala nanajvýš s týždňom, maximálne dvoma týždňami života. To bola ochotná akceptovať. Lenže smrť neprichádzala a jej stav sa stabilizoval. Preto jedného dňa začala držať hladovku a akúkoľvek náhradnú výživu odmietala prijať. Trochu nás to vyviedlo z miery. Avšak v nedeľu boli rezne – a Zita neodolala. Poručila si hneď dva.
            Plynul týždeň za týždňom. Trpezlivosť jej dochádzala. Chcela umrieť. Pri jednej vizite si vyžiadala dlhší rozhovor. Pýtala sa, aký jej život v tomto štádiu má zmysel. Vzduchom lietali nevyberané slová. Výsledkom tohto rozhovoru bolo v nej stále viac sa utvrdzujúce presvedčenie, že život nie je bez zmyslu. Odvtedy si začala predstavovať, ako raz život, ktorý dostala, vráti Bohu naplnený a zúročený späť. „Nehodí mu ho pod nohy“ – ako sa to už niekoľkokrát pokúsila – ale vráti ho pokorne a zároveň dôstojne – ako zverený vzácny poklad.
            Začala sa na to tešiť a bolo potrebné ju v tom podporiť. Preto sme jej do darčekového papiera zabalili krabičku, ktorú sme previazali krásnou bielou stuhou – ako symbol jej života. Umiestnili sme ju na jej stole, aby ju Zita mala stále pred sebou. Vedľa krabičky sme položili zásobu samolepiek – malé červené srdiečka. Od toho dňa Zita každý deň požiadala sestru, aby jej na stuhu nalepila srdiečko. Urobila si z toho malý rituál. A tak plynul mesiac za mesiacom a srdiečok pribúdalo. Zita sa utvrdzovala v tom, že jej život je dar. Jedného dňa sa dokonca so sestrami dohovorila, že tú stuhu si vezme so sebou do rakvy.
            Zita nakoniec s nami v hospici prežila viac ako pol roka. Zvládla to. Bolo to náročné pre ňu i pre nás. Ale rozhodne to stálo za to. Denne bolo potrebné vymýšľať pre ňu drobné radosti. Podporu zo strany personálu potrebovala predovšetkým vtedy, keď prežívala sklamanie. Napríklad keď jej manžel sľúbil, že príde, a neprišiel – a to sa, žiaľ, stávalo dosť často. Potom sme pre ňu vymýšľali náhradný program. Zita sa netajila tým, že predtým si rada vyšla na jedno pivo. Tak sme jej to raz so sestričkami ponúkli. V tej dobe sme si už tykali: „Zita, počúvaj, dostali sme chuť s Martou na pivo. Šla by si s nami?“ Zita zajasala, ale vzápätí sklesla: „Veď ja pol litra ani nezdvihnem!“ „No a ako piješ tu?“ „Slamkou...“ „Tak vezmeme slamku a ideme!“
            Na námestí sa k nám pridal starosta. Posedeli sme, každý vypil jedno pivo. Zita bola ako spoločníčka úžasná, takže sme sa aj poriadne zasmiali. Pre ňu to bolo dôležité a nás to nič nestálo. Ani pivo nie – zaplatil ho starosta.
            Zita mala priateľov, ktorí sa postarali, aby ešte počas jej života vyšla zbierka jej básní. Dočkala sa toho a mohla obdarovávať ľudí vo svojom okolí. Pre ňu bolo dôležité, že ona, upútaná na lôžko, mohla byť darujúca a iní prijímajúci. Toto všetko jej pomáhalo preklenúť ťažké chvíle života. A keď sa dozvedela, že sestra Monika z prízemia sa usiluje o vybudovanie hospicu v Litoměřiciach a potrebuje na to peniaze, premýšľala, ako jej pomôcť. A vymyslela: poprosila svojho otca, aby sa obrátil na kompetentných ľudí, ktorí by dali dohromady zbierku originálnych grafických listov a speňažili ich v aukcii v prospech litoměřického hospicu. To sa jej skutočne podarilo, i keď Zita sa toho už nedožila.

v  v  v

            Priznajme si, že paliatívna (bolesť zmierňujúca) medicína je schopná riešiť problémy len určitej časti chorých ľudí. Nie je schopná riešiť problémy ľudí opustených. Medzi nimi nachádzame vysoké percento žiadateľov o eutanáziu v krajinách, kde ju zákon povoľuje. Pýtam sa, ako pomôcť takýmto ľuďom? Raz som videla plagát, na ktorom bola stará vráskavá usmievavá starenka a pod jej fotografiou slová Láskou proti eutanázii. V dnešnej dobe plnej prázdnych slov to môže znieť cudzo. A pritom je to tak pravdivé a prosté. Naozaj – keď sa na starého človeka nedokáže usmiať vlastné dieťa, prečo by sa naňho nemohol usmiať lekár? Ak ho nepohladia vlastné vnúčatá, prečo by ho nemohla pohladiť sestrička? Niekedy to môže byť časovo náročnejšie, ale niekedy ani nie. Stisk ruky, pevné objatie, pár úprimných slov. Ľudia, ktorí žiadajú eutanáziu, v skutočnosti častokrát volajú: všimnite si ma! Potrebujú byť pre niekoho dôležití. Viem, v zoznamoch výkonov kód pre takéto úkony nie je, ale ide o ľudský život.

            Niekedy nie je problém v tom, že by pacientovi chýbala láska zo strany najbližších alebo pozornosť okolia. Naopak, je milovaný a má rád, ale nechce byť druhým na príťaž. Choroba a nesebestačnosť ho môžu zaskočiť natoľko, že zareaguje neprimerane. Dá sa predpokladať, že aj v tejto skupine ľudí by sa našlo nemálo žiadateľov o eutanáziu. Nasledujúci príbeh – i keď nejde o eutanáziu - je ukážkou toho, ako možno pomôcť v takýchto prípadoch.
            Nedávno sa na mobilný hospic v Litoměřiciach obrátili sestry z agentúry domácej starostlivosti. Prosili o pomoc pre pacientku s diagnózou pokročilého karcinómu, upútanú na lôžko. Tá prežila so svojou vzorne sa starajúcou rodinou v pokoji vlaňajšie Vianoce. Na prekvapenie všetkých sa po Vianociach dvakrát pokúsila o samovraždu. Zjedla všetky svoje „našetrené“ tablety. Sestry z agentúry sa obávali ďalších pokusov, preto ponúkli pacientke pomoc psychológa i duchovného. Pani odmietla. Nakoniec pristúpila na kompromis. Bola ochotná sa porozprávať, ale jedine s niekým cudzím, s odborníkom odinakadiaľ. A tak som sa za ňou vydala na cestu.
            Vedela som, že nemá zmysel pripravovať si vopred nejaké „múdre reči“, pretože každý človek je jedinečný, jedinečná je aj každá situácia a jedinečné sú aj možné riešenia. Najdôležitejšie je maximálne vžiť sa do kože toho, kto sa mi zveruje a s dôverou sa spoľahnúť, že ma napadne v pravú chvíľu pravé slovo.
            Keď som prišla, dcéra odišla z izby do kuchyne, aby sme ostali samé. Stolička vedľa postele bola nízka alebo lôžko bolo vyššie – už presne neviem. V každom prípade to bola výhoda, pretože som to nebola ja, kto sa zhora pozeral na chorú pani, ale zhora nadol sa ona pozerala na mňa. O samovražde nepadlo jediné slovo. Pani mi rozprávala o svojej rodine, o svojich deťoch, o tom, čo ju najviac trápi. Jedna dcéra mala pred sebou skvelú kariéru v zahraničnej firme, ale rozhodla sa na čas prerušiť prácu a ošetrovať chorú matku. A práve s týmto sa maminka nedokázala zmieriť. Začala som nahlas uvažovať: ak je firma slušná, tak ocení, že vaša dcéra si dokáže určiť priority a pre ne i niečo obetovať. A ak firma slušná nie je, tak dcéra nemá čo stratiť. Pani bola potešená, že uvažujem podobne ako jej dcéra a potvrdila, že zahraničná firma naozaj dcérinu situáciu chápe a na mladú perspektívnu silu, do ktorej už niečo investovala, si rada počká.
            Niečo málo sa teda vysvetlilo, ale jasne som cítila, že stále chodíme okolo horúcej kaše. Táto racionálne uvažujúca žena potrebovala objaviť vo svojej zdanlivo nezmyselnej situácii nejaký zmysel. Mne neostávalo iné ako jej načúvať. Stále rozprávala hlavne o rodine. Do detí investovala všetko, vždy žila pre ne. A zrazu im kazí život. Chvíľu sme spolu mlčali. Potom som opäť začala nahlas uvažovať, pričom som starostlivo sledovala jej reakcie. Ocenila som, ako deti vychovala a uistila som ju o tom, že určite nebude odchádzať s prázdnymi rukami. To predsa nie je málo. Nie každému sa to podarí. V jej tvári sa mihol slabý úsmev, spokojnosť. Jej dovtedajší život bol teda naplnený, mal zmysel.
            Avšak k čomu je dobré teraz toto všetko? Zmĺkla. Ticho trvalo už niekoľko minút, a ja som pochopila, že som na rade. Povedala som jej o tom, že ja som bezdetná, ale vidím u brata i všade navôkol, že rodičia sa snažia pre svoje deti robiť to najlepšie. Odstraňujú im prekážky z cesty a keby mohli, dýchali by za ne. Pani ožila a súhlasne začala pokyvkávať hlavou. Presne tak to robila v živote aj ona. Dopriala som jej chvíľu času, aby to v spomienkach prežila znovu, aby sa tým potešila. Potrebovala to. Potom som pokračovala. No áno, ale čo môže z takýchto detí vyrásť? V najlepšom prípade priemer. Ale keď prežijú niečo takéto, ako teraz prežívajú jej deti – a ak to zvládnu – iba vtedy môžu vyzrieť v osobnosti. Nemajú to ľahké - ale ak sú múdre - môže im to dať veľmi veľa. A pripojila som pár príkladov zo života, kedy podobné utrpenie sformovalo mladého nezrelého človeka v obdivuhodnú osobnosť.
            Napätie z tváre onej pani sa vytratilo. Zavolala do kuchyne na dcéru: „Poď sem, my sme si už všetko povedali!“ Aj v ďalších dňoch sme boli spolu v kontakte – predovšetkým prostredníctvom SMS. Vyťukať do mobilu krátku správu, popriať pekný deň – to prakticky nič nestojí. Ale pre pacienta v takejto situácii to môže znamenať veľa. Bola som v kontakte aj s dcérou chorej pani a aj s ošetrovateľkami, ktoré hlásili výrazné zlepšenie psychického stavu pacientky.
            Rodina bola skvelá. Chcela počuť, čo má robiť. Ako maminke pomôcť. Syn, ktorý mal už dlhšiu dobu známosť, oznámil, že sa žení. Pre chorú to bol svetlý bod na obzore, silný impulz k radosti a dôvod žiť. Predsa mu to nepokazí. Žiadne ďalšie samovražedné tendencie sa už u nej neobjavili. Naopak. Od pani som dostala správu: „Mala som cievne komplikácie, ale lekári na Homolke to zvládli, nebezpečenstvo nehrozí!“ Nebezpečenstvo nehrozí! Musela som sa usmievať, keď som si uvedomila, že tieto slová písal nedávny samovrah. Tesne pred Veľkou nocou sa pani so mnou podelila o radosť, že sa jej podarilo po nemocničnej chodbe s pomocou sestry prejsť pätnásť krokov. Nečakane tým prekvapila aj rodinu a krátko na to pokojne a bez bolestí umrela.
            Pani mala šťastie, že nežila v Holandsku. Tam by samovraždu páchať nemusela. Tam by stačilo podať si žiadosť o eutanáziu. Nepochybne by jej ju schválili. Vo mne rezonuje otázka: Kedy je možné tvrdiť, že rozhodnutie žiadateľa o eutanáziu je nezvratné?

(zdroj: Marie Svatošová, Eutanazie?)

Eutanázia nie je – ako to tvrdia humanisti – pokrokom, vymoženosťou. Je usmrtením ľudskej bytosti. Tí, ktorí sa ju snažia uzákoniť, hrajú na ľudské city poukazujúc na srdcervúce krajné prípady. Z nich vychádzajú a žiadajú všeobecné dovolenie usmrtiť človeka. Začne sa to teda krajným prípadom, ale potom dôjde ku kĺzaniu sa po šikmej ploche, keď sa zákonom dovolí to, čo normálny človek považuje za vraždu. Taký je príklad Holandska, ktoré v roku 1993 povolilo eutanáziu vo vymedzených terminálnych prípadoch. O dva roky neskôr sudcovia začali uplatňovať toto povolenie aj u nie terminálnych pacientov, ale u takých, ktorí boli iba v neukojiteľnom psychologickom nepokoji a tiež u osôb neschopných vlastného súhlasu, ako napr. u novonarodených detí s poškodením. Dnes sa niektorí starí Holanďania sťahujú do Nemecka zo strachu pred vraj „milosrdnou smrťou“. Začalo sa to súcitom, a sme stále viac bez citu!                                                                                                           (kardinál Tomko)